Freak Out! má 60 rokov, štartér Seržanta Peppera a predchodca rapu

Baltimore 27. júna (TASR) - Keď Frank Zappa v decembri roku 1993 zomrel, na konte mal ako 52-ročný 62 radových albumov. V jeho špeciálnom svete boli nimi aj iné ako klasické štúdiové platne, pretože rád vydával nové veci rovno z koncertných záznamov, alebo robil "koláže" či z rôznych akcií zostrihané širšie súbory. Celkovo aj s posmrtnými mu vyšlo až 134 albumov, v prvej fáze pod značkou The Mothers od Invention. Úplne prvý pred 60 rokmi, 27. júna 1966.

V takom kvante hudby bolo nevyhnutné, že nie každá nahrávka mala vysoké parametre. Zappa navyše bez problémov vydával dlhšie skladby, alebo celé strany platní, ktoré mali problém prijať aj uši niektorých skalných fanúšikov. V prípade albumu Freak Out! to tak nebolo, resp. to Zappa pre poslucháčov usporiadal.

"Matky invencie" vydali len niekoľko dní po Dylanovom dvojitom Blonde On Blonde historicky prvý dvojalbum "debutujúcej rockovej skupiny" a 61-minútová nahrávka mala jasný koncept. Prvé dve časti pozostávali z pesničiek, tretia z dvoch trošku náročnejších skladieb a štvrtá z jedinej, ktorá je už určená pre fajnšmekrov.

Zappa na svojom debute roztvoril neskonalú iróniu, na mušku si zobral americkú popkultúru a konvencie jej spoločnosti, sociálnu nerovnosť, policajnú brutalitu i senzáciechtivosť médií. Vtipné a excentrické texty vystužil príslušnými hudobnými prostriedkami - báza avant popu a experimentálneho rocku má svoje zdroje v rhythm and blues, ale príznačné sú aj rôzne výstrelky ("zappovinky") a avantgardné zvukové koláže. Pre zvýraznenie paródie neváhal využiť orchestrálne aranžmány.

Autor, gitarista, častý spevák a koo-producent "Mothers" charakterizoval svoje prvé vydané dielo ako "sarkastickú frašku o rockovej hudbe a americkej spoločnosti". Podľa neho však každá skladba na albume mala svoj význam: "Nebolo to tak, že by sme mali jeden hit a okolo neho spravili výplň. Freaking out je proces oslobodzovania sa od prežitých a zväzujúcich predstáv o tom, ako myslieť, obliekať sa či správať sa v spoločnosti, aby človek mohol tvorivo vyjadriť svoj vzťah k svetu a spoločnosti okolo seba.“

V lete 1965 sa kapela presťahovala do Los Angeles a získala nahrávaciu zmluvu s Verve Records. Vo vydavateľstve sa domnievali, že ide o blues-rockové teleso, keďže okrem rastúcej reputácie Mothers poznali len živé prevedenie piesne Trouble Every Day. Pri nahrávaní Who Are the Brain Police však pochopili, že nejde len o obyčajnú bluesovú formáciu.

Prvá platňa (A- a B-strana) je postavená na 11 podobných, ale nápadito rozoznateľných pesničkách rádiového formátu, lenže nie úplne hitového charakteru. Ich veselosť vyplýva zo Zappovho humoru a zmyslu pre muzikálnu hravosť s umiernenou dávkou psychedélie.

Tretia strana dvojalbumu sa začína piesňou Trouble Every Day, ktorá zarezonovala u manažéra vydavateľstva. Je to blues-rocková pieseň, ale na tú éru s moderným zvukom, navyše Zappov vokálny prejav v slohách akoby vo veľkom predstihu predznamenal rap. Tvrdia to hudobní analytici s definíciou, že Zappov rýchly, rytmicky organizovaný hovorený prejav je "žurnalistický, perkusívny a takmer úplne hovorený – bližší rapu než rockovému spevu“. Zdôrazňujú štrukturálnu podobnosť skladby s neskorším politickým rapom a označuje ju za protohiphopový moment v americkej rockovej hudbe.

Ďalší útvar je opäť silne repetitívny, ale kompozícia Help, I´m a Rock je už silná psychedélia a ukážkový experimenálny rock s využitím nahraných zvukov i výkrikov. V tretej časti tejto strany (It Can´t Happen Here) je to základný tvorivý materiál.

Na záverečnej strane dvojalbumu sa technika spracovania zvukového signálu a práca s magnetofónovým pásom dostala na úroveň absolútnej koláže. Na 12-minútovej skladbe The Return of the Son of Monster Magnet" sa podieľali desiatky účinkujúcich.

Freak Out! si rýchlo získal oddaných fanúšikov v undergroundovom prostredí, v Európe mal väčší komerčný ohlas a významne ovplyvnil britských rockových hudobníkov. Bol jedným z hlavných impulzov pre vznik uctievaného Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band, prezradili to samotní The Beatles ústami Paula McCartneyho. Je príznačné, že ho Zappa potom požiadal o dovolenie parodovať obal platne na treťom albume Mothers (We´re Only in It for the Money).

Zappa však nebol len uštipačný a autoritatívny muzikant, vždy vedel uznať genialitu druhých a nechával sa nimi inšpirovať. V sprievodných poznámkach k prvotine sa nachádza dlhý zoznamom mien s uvedením: „Títo ľudia sa rôznymi spôsobmi hmatateľne podieľali na tom, aká je naša hudba. Prosím, nedávajte im to za zlé.“ Nasleduje vymenovanie zhruba dvoch stoviek osobností v 20 kategóríach. Sú medzi nimi napríklad skladatelia Pierre Boulez, Maurice Ravel, Arnold Schönberg, Karlheinz Stockhausen, Igor Stravinskij, Edgar Varse, Anton Webern, jazzmani, bluesmani a folkoví muzikanti Charles Mingus, Willie Dixon, Muddy Waters, Joan Baezová, Bob Dylan, či Ravi Shankar.

V zozname sú aj ďalší speváci a muzikanti ako Elvis Presley, či Don Vliet (neskorší Captain Beefheart), producenti a manažéri Brian Epstein, Phil Spector, herci na čele s Johnom Wayneom, výtvarníci ako Salvador Dalí a tiež spisovatelia, medzi nimi Lawrence Ferlinghetti, James Joyce i Bram Stoker. Sú tam právnici, učitelia a priatelia. Aj Terry Gilliam ako budúci úspešný režisér a Monty Python je - bez "funkcie" - uvedený v závere zoznamu spolupracovníkov na tvorbe albumu Freak Out!.